Duben 2009

Biela Ruža

9. dubna 2009 v 9:21 | Lucy |  Vaše poviedky

Všetci odišli, len jeden človek ostával pri náhrobnom kameni v malej
záhrade. V ruke zvieral bielu ružu, ktorú opatrne položil na studený
kameň. Stál tam, nedbal na zranenie, ktoré utrpelo jeho telo, liečil si
stále otvorené rany na srdci. Vo svojom vnútri cítil, akoby ho niekto
páral na polovice, úplne nezávislé jedna od tej druhej.
Jedna časť jeho tela a duše cítila nehynúcu zmes priteľstva sceleného
časom, bolesť zo straty.... druhá časť bola horká. To ona ho doteraz
riadila, to ona ho doteraz nútila tváriť sa nedotknuto. To ona... Druhú
polovicu spaľovali horiace jazyky plameňa hnevu. Hneval sa naňho, na
Sasoriho, lebo zomrel, lebo ho tu nechal, nezaučeného, no za to už
kruto prefackaného celým svetom. Nechal ho samého. Nikdy nebol taký
opustený, nikdy, ako teraz. Bez neho.