Březen 2010

Krvavé náboženstvo

8. března 2010 v 20:06 | Lucy |  Jednorázovky
Múry chrámu sú staré stovky rokov. Zapácha to tu hnilobou a je to tu cítiť miliardy rokov starými, hrôzou poznamenanými náboženstvami. Omietka potichu opadáva. Pach krvi sa nesie po celej budove a ešte na míle ďaleko. Po celé generácie sa sem neodvážila vkročiť žiadna noha… teda, aspoň nie ľudská.

Nevie sa presne, kedy boli tieto chodby postavené. Vie sa len toľko, že nimi prešli miliardy nôh veriacich. Čo je to vlastne náboženstvo? Niekomu stačí povedať ,,viera v Boha."
Lenže Boh nie je božstvo.
Je to niečo viac. Krásny, žiadostivý pocit prešiel celým jeho telom. Tá neskutočná krása. Už len tá idea, samotná predstava ho unášala do nepretržitého šialenstva tej krásnej slasti. Viera, krása, potreba, túžba, vernosť, modlitba, neopísateľné pocity a naplnenie. To všetko je náboženstvo.
Obetná miestnosť je najrozľahlejšia miestnosť v celom chráme. Nenachádza sa v nej takmer nič, len veľký kamenný balvan uprostred. Ten je pošpinený krvou, ktorú tu zanechali obete. Strach, hrôza a nemilosrdnosť tu vládnu už stáročia. Jediné svetlo v miestnosti vyžaruje z malých kahancov rozmiestnených v kútoch. Ticho preruší hrôzostrašný, bubienky trhajúci vreskot. Beznádejný vreskot človeka, obetného baránka, ktorý je síce mladý, no napriek tomu má smrť na jazyku. Pán totiž potrebuje jesť.


7 hlavných hriechov: Envy

7. března 2010 v 18:34 | Lucy |  Poviedka 7 hlavných hriechov
Tak, je tu dieľ Závisť, ktorým uzatváram túto poviedku, užite si to xD ale písala som narýchlo




Zločinecká organizácia Akatsuki má desať členov. Každý z nich má niečo, čo ten druhý nemá, každý je niečím výnimočný. A tým aj nenahraditeľný. Členovia Akatsuki sa delia na viacej týmov. Sú rozdelení podľa schopností a zručností, aby sa mohli navzájom dopĺňať. Kakuzu s Hidan sú napríklad prezívaní ,,zombie tým." Itachi s Kisamem majú takzvané ,,nadanie na živly", čím myslím ich schopnosti. Obaja využívajú naplno jeden živel. Kisame, jeden zo siedmich legendárnych šermiarov ovládala všetky jestvujúce vodné živly - teda sa to o ňom aspoň hovorí. Itachi je jeho protiklad - narodil sa s veľkým nadaním na ohnivé justu, jeho podstatou je oheň, tak ako u všetkých členov klanu Uchiha. Najkrajšie poprednosti majú však Sasori a Deidara. Kvôli tejto sile sa však dosť často hádajú. Sú prezívaní ,,tým umelcov."



Milencova zrada 10. kapitola: Túžba ( Koniec )

6. března 2010 v 20:05 | Lucy |  Milencova zrada
tak ľudkovia, je tu poslendý diel






Kakuzu sklonil hlavu.
Tak som mu ublížil… A on ma potom všetkom stále tak miluje… Prečo sa tom muselo stať?… Nemôžem si to odpustiť. Ako moc som mu musel ublížiť… Nedokážem si tú bolesť predstaviť. Aj taká bolesť, akú on prežil je pre niekoho, ako on moc veľká…
Nikdy si to neodpustím…
,, Kaku, deje sa niečo ?´´ povedal vľúdne Hidan a zadíval sa mu hlboko do očí.
,, Hidan…´´ pohladil ho jemne po vlasoch. ,, Strašne som ti ublížil… Ani nevieš, ako ma to všetko mrzí, chcel by som ti to vynahradiť… tú všetku bolesť, to všetko… ´´ hlboko ho pobozkal, rozopol mu plášť a hladil ho po chrbte.
,, Ach, Kaku…´´ špitol slastne.
,, Viem, že to nikdy nevymaže to trápenie, ktoré si prežil, ale prosím, odpusť mi to. Milujem ťa !´´
,,Kakuzu, prestaň. Už o tom nehovor a prestaň sa láskavo pre to trápiť. Chápem, že to bola misia." Hidan mu dal pusu a potom sa postavil.
,,Ale no tak, už to nenaťahuj," dožadoval sa Kakuzu a bolo na ňom vidieť, aký je netrpezlivý.
,,Počkaj si, všetko má svoj čas." Kakuzu ho stiahol späť.
,,Hidan…"

Tŕpnutie

5. března 2010 v 11:05 | Lucy |  Jednorázovky


Krásny to pocit. Nekonečná radosť, šťastie, priatelia. Áno, to si povie každý. Realita je však úplne iná. Na každého z nás číha hrozba tam, za rohom. Striehne ako mačkovitá šelma, ako dravec očakávajúci svoju korisť. Na vás…

Ale ja som sa ninjou nikdy stať nechcela. Nie, to oni. Oni ma prinútili. Vedela som to. Vedela som, že raz nastane tento deň. Deň, kedy sa mi zhrúti svet. Áno, v tento osudný deň. Dúfala som, že mňa sa to týkať nebude. Že mňa to nestretne. Obíde ma to, ja budem výnimka. Dúfala som, ale sama so dobre vedela, že to tak nie je. Najhoršie na tom všetkom je, že som tomu mohla zabrániť. Mohla som sa vzdať života, mohla som ich zachrániť. Lenže nie, ten šok mi to nedovolil. Moje telo ma v tú chvíľu neposlúchalo. Hej, ja viem. Všetko sú to len výhovorky. Kiežby som to tušila… nič nie je také strašné. Krvácanie, umieranie. Rozdrvené kosti, vyňaté vnútornosti porozhadzované všade vôkol vás. Čo je to oproti tomu?
Nič… len luhaná bolesť.